HiSTóRia

 KARPATSKÉ CHRBÁTY a Vrbovskí víťazi

Počiatky rockovo alternatívnej, recesistickej skupiny KARPATSKÉ CHRBÁTY (KCH) treba hľadať už v roku 1982, keď štyria spolužiaci z Vrbového Braňo Jobus (spev), jeho brat Andrej (bicie), Roman Klčo (basgitara) a Miro Kusý (gitara) založili svoju prvú, podivnú školskú kapelku Harmasan, premenovanú vzápätí na VEGET. O necelé štyri roky neskôr na nátlak miestneho socialistického MKS (rozumej: Mestského kultúrneho strediska) boli nútení opäť zmeniť poznávaciu značku, a tak vznikli KCH. Nový názov nevyjadroval len pre chalanov príznačný regionálny patriotizmus (vrátane pozitívneho vzťahu k destilátu Karpatské horké), ale hlavne postoj „vylezte nám na (c)hrb(át)“. Ten sa premietal nielen do hudobného, ale aj do provokačne „uleteného“ pódiového prejavu. Pod vplyvom načúvania platní jazzrockovej Fermáty, skladieb blues-folkového Marsyasu a svetovej hardrockej scény si chalani už za čias Vegetu vyprofilovali spočiatku, hoci to znie neuveriteľne, nezávisle na Pražskom výběre prierazný štýl, výrazne pripomínajúci túto českú kultovú novovlnovú skupinu. Nápadná podobnosť sa týkala aj neodmysliteľných bláznivých kostýmov a teatrálnej, spontánne komediálnej „choreografie“. KCH sa „vďaka“ nim dostali, tak ako iné československé alternatívne skupiny, do nejedného konfliktu s opatrníckymi usporiadateľmi vtedajších „stoličkových“ koncertov (na rozdiel od českých kulturákov sa totiž na Slovensku – aby sa predišlo „vandalizmu“ čiže nechceným nepokojom – mohlo hrať, a to aj vo veľkých sálach len v stoličkách usadenému publiku...).

Poznávacím znamením KCH okrem inštrumentálne prepracovanej rytmiky a bohatých rockových aranžmánov sa stal „hýkavý“ spev hlavného showmana Braňa Jobusa, ktorý v rozsahu niekoľkých oktáv spieval svoje bizarne groteskné texty vo vrbovskom nárečí, špeciálnom variante trnavského dialektu. Kapela si čoskoro získala ohlas nielen vo svojom regióne (napríklad na „putovnom“ festivale amatérskej tvorby Famat v Piešťanoch a okolí roku 1987, kedy sa koncertne prvý krát stretla s BLAS), ale aj v Čechách a na Morave. V tamojších kluboch KCH nasali neopakovateľnú atmosféru živej alternatívnej kultúry a prišli do priameho kontaktu s hudbou jej špičiek (Bittová & Fajt, Dunaj, MCH Band a i.). Roku 1988, keď sa črtali spoločné vystúpenia so spomínaným Pražským výběrom, musela skupina kvôli povinnej brannej službe prerušiť na dva roky svoju činnosť...

Po návrate z vojenčiny sa v KCH udiala personálna zmena na poste bubeníka – A. Jobusa vystriedal Peter Hrdina, čo znamenalo, že skupina neoprašovala len starší repertoár, ale vytvárala aj nové skladby. Tie v živelnom, divadelne „vyšinutom“ koncertnom prevedení zaujali aj saxofónistu a publicistu Mariána Jaslovského, vtedajšieho redaktora vydavateľstva Opus, ktorý im ponúkol nahrávanie prvej platne. K jej realizácii (čiže, ako KCH hovoria, „navrceniu“) došlo až začiatkom roka 1992, takže bola v istom zmysle retrospektívnym dokumentom prvej periódy KCH.

Z celého albumu, ktorý ako celok štýlovo príliš nevybočuje z „pražsko-výběrovskej“ zameniteľnosti, trčia hlavne Krsný tato (dobový „hit“ ešte z obdobia Vegetu), kontroverzné Mačičky a najmä duchaplné pesničky Som spuchnutá spuchlina, Nemóžem hovorit s  „budovateľskou“ dychovkou v úvodne alebo záverečná funebrácka Už ma obkľúčili... so slovami a melódiou z jednotného katolíckeho spevníka. Na platni ako dočasne stály člen KCH hral aj Štefan Slabý (trúbka, gong, vokál), pričom medzi hosťami sa okrem Jaslovského a Martina Hanzela (syntetizátory) objavili aj niektorí členovia spriazneného BLAS.

Na svoj druhý titul museli KCH čakať do roku 1996, keď si vo vlastnom náklade vydali CD označované číslom 2. Oproti zvukovo plochému debutu je síce nahrané vo výrazne lepšej kvalite, avšak nebyť Jobusovho vkladu, pôsobilo by takmer nealternatívne a hardrockovo konvenčne. Svetlé výnimky tvoria vidiecky štylizovaný, dodnes populárny Omascený chleba, „demikátovský“ Kolobeh a najmä skvostne vystavaná skladba Na cinteri už mám fleka.

Trvalý nezáujem zo strany masmédii a väčších vydavateľstiev o zemitý alternatívne rockový „folklór“ KCH neznamenal, ako tomu v mnohých prípadoch býva, ich rozchod. Naopak, popri neustálom koncertovaní v kluboch a na festivaloch vychádza roku 1999 v trnavskom nezávislom labeli Monti records tretí album KCH, ktorým akoby skupina nabrala druhý dych. Po rokoch nezávideniahodnej „rehole“ v slovenskom, voči alternatíve neprajnom prostredí odviedli ako B. Jobus tak i nekompromisný gitarista M. Kusý, výborný „basák“ R. Klčo, a ťahúň bicích P. Hrdina na tomto CD poctivú, vrbovským humorom odľahčenú prácu. Aj keď nie všetko sa na ňom vydarilo, po každej stránke bezchybné piesne Zjedol som hadovi pleco, Skočil som na mínu, Na drevo, Vrany či Lasica Margita v „naháňačkovom“ aranžmáne hosťujúceho Miša Kaščáka boli dôkazom stúpajúcej krivky kvality KCH (pre úplnosť treba uviesť meno priateľsky „benevolentného“ producenta, ktorým bol Whisky z punkovej Slobodnej Európy). O Jobusove spevácke služby prejavila v tom čase novozniknutá Kaščákova skupina Neuropa, v ktorej hosťoval na prvom CD i na jej koncertnom turné v Rusku a vo Francúzsku.

Kým spoločnou slabinou všetkých troch titulov KCH bola istá nevyrovnanosť, o štvrtom, zatiaľ poslednom albume z roku 2003 sa to už na radosť všetkých fanúšikov povedať nedá. Jednoducho na ňom nenájdete slabé miesto. Popri brilantných „odpaľovačkách“ typu Takto sa žije v našom pásme, Tiahli víly po dne (v ktorých sa v duetách so suverénnym Jobusom blysla aj Dorota Nvotová), Keď som pásol madrace alebo Had nemá vlasy (opäť s Kaščákom a džavotavým zborom Jobusových detí) znejú v  kontraste pohrebne temná Kde bolo tam bolo či prekvapujúco počítačová miniatúra Kráľ Ik. Zvuk KCH sa obohatil o klávesy M. Valáška a najmä  „ostrú“ dychovú sekciu: R. Bielik, M. Bielik, Š. Slabý (všetci trúbky), B. Galbavý, (trombón), R. Kubica, a. h. (saxofón ex-BLAS) a koncertne i  P. Kohout (barytónsaxofonista BLAS a Neuropy). Celkovému vyzneniu platne, ktorú rámujú dva absurdne milé dychovkové popevky, určite prospela hudobná produkcia ostrieľaného basgitaristu Mareka Minárika (ex-Ash Band, ex-Lucie, Neuropa, Kollerband). Myslím, že v porovnaní s komerčne úspešnejším druhým titulom „nástupníckej“ kapely Chiki liki tu-a, ktorá, obrazne povedané, stojí na pleciach KCH a BLAS, predstavuje posledné CD Chrbátov to najkvalitnejšie, čo slovenská scéna „nevážnej“ hudby v súčasnosti ponúka.

Vo Vrbovom však vzniklo roku 2000 aj iné povšimnutiahodné „teleso“. Je pomenované podľa „véčka“, ktoré vytvára nahnutá veža tamojšieho kostola a priamka vedená stredom jeho kolmo postavenej brány – VRBOVSKÍ VÍŤAZI (VV). Sú nimi v modrých montérkach odetí spevák KCH a hráč na „hajzlový kopák“ Braňo Jobus a jeho „pán brat“ Andrej Budislav Jobus, obsluhujúci inštrumentár bizarných, prevažne dýchacích hudobných nástrojov,  ktoré zhotovuje zásadne len z umelohmotných rúrok, rúr, hadíc, plastikových fliaš a starého vysávača (napr. ZKTDZV čiže Zúrivý karpatský trojhlavý drak z Vrbového, šesťmetrový Ropovod družba, Gajdy hovnocucky a i.). Ich aforisticky humorné, „minimalisticko-industriálne“, (opäť aj) vo vrbovčine spievané piesne sú prejavom jedinečného novodobého hudobného, každú prácu oslavujúceho smeru – univerzálneho robotníckeho priemyselného folklóru. V umeleckej recyklácii priemyselných produktov a elektrických spotrebičov nie sú VV osamotení – svedčia o tom napríklad industriálne sochy z valcov práčok, klávesníc písacích strojov, bicyklových reťazí či nepoužívaných súčiastok banských strojov renomovaného brikoléra Viktora Loisa z maďarskejaacute;vesníc písacích strojov, bicyklových reťazí či nepoužívaných súčiastok banských strojov renomovaného brikoléra Viktora Loisa z maďarskej Tatabánye, ktorý ich takisto hudobne využíva. Dokladom toho, že v prípade VV nejde len o povrchnú recesiu, sú ich (zdanlivo banálne) texty, ale i obnova potreby a radosti z (hoci už postindustrálneho) ľudového muzicírovania. Tomu sa Andrej Jobus venuje, mimochodom, aj vo vlastnom minisúbore Vrbovské vŕby. Nečudo, že vystúpenia VV za prítomnosti pána predsedu Kriak-u (pozri nižšie) sa stávajú malými udalosťami aj za hranicami Slovenska, na ktorých burácajú „salvy“ ozajstného i hudobného smiechu. Idú také chýry, že priaznivci VV by sa budúci rok mali vo vydavateľstve Pohoda dočkať ich prvého live CD...

Za zmienku určite stojí aj ojedinelé vrbovské združenie, multiorganizácia KRIAK VRBOVÉ, ktorého spomínaným predsedom je plyšový hojdajúci koník. Jej zárodkom sa niekedy pred štvrťstoročím stal akt zakopávania panáčika z hry „Človeče nehnevaj sa“ do zeme, ktorý sa odvtedy každoročne na Vianoce vykopáva. K insitne „konceptuálym“ akciám Kriak-u patria Strelecké preteky z poplašnej pištole, Vytýčenie stredu sveta a vesmíru ve Vrbovém 26. 4. 2003 (podľa KK čiže kriakského kalendára 26. 52. 1999), Majstrovstvá sveta a vesmíru v pindžerlo (vo futbale hranom na stole s panáčikmi z uvedenej hry), Výstup na hory v potápačskom úbore, MVS (Medzinárodné vedecké sympózium) alebo Formula 0 (pozri www.kriak.szm.sk). Asi vás neprekvapí, že všetky podujatia Kriak-u sa konajú a, dúfam, ešte dlho budú konať vo Vrbovom hlavne z iniciatívy bratov Jobusovcov, členov Karpatských chrbátov a Vrbovských víťazov. Bez nich by náš slovenský, nielen hudobný život bol oveľa smutnejší, než je.

Julo Fujak

  Text vznikol v rámci úlohy výskumu a vývoja „Civilizačno-kultúrne procesy v transformujúcej sa slovenskej spoločnosti“ prierezového štátneho programu výskumu a vývoja „Účasť spoločenských vied na rozvoji spoločnosti“.